Máme se snažit o celospolečenský konsenzus při hledání cílů školství a vzdělávání? Nejsou už státní jednotné systémy školství historicky překonanou institucí?




Odkedy som začal pravidelne publikovať svoje názory na výchovu a vzdelávanie na stránke www.burjanoskole.sk a v časopise DOBRÁ ŠKOLA, dostávam množstvo mailov od učiteľov. Niektorí súhlasia a ďakujú, iní nesúhlasia a polemizujú. Vždy som však rád, keď môj text rozprúdi diskusiu, pretože tie nášmu školstvu stále chýbajú. Nedávno som dostal zaujímavú reakciu od stredoškolského učiteľa, na ktorú by som rád zareagoval týmto článkom.

Pán A. mi (okrem iného) napísal: „S vašimi názormi sa stotožňujem. Presne popisujete súčasný stav školstva, viete pomenovať problémy a dobre vidíte, kam to smeruje. Dávate obraz o tom, ako zle sa to môže o 20 rokov skončiť, ak sa nič nezmení. Popisujete bod A – dnešný tragický stav aj bod B – nejakú víziu ako by to malo byť. Čo mi však chýba, je cesta z bodu A do bodu B, teda konkrétne návrhy, čo by malo prísť od septembra 2012, čo by sme mali urobiť o rok, o dva. Všetky veľké ciele sa totiž musia začať maličkými čiastkovými krokmi. Jednotlivé kroky musia začať nejakou legislatívnou zmenou, zmenami ekonomickými – v riadení škôl aj školstva ako rezortu, zmenami v obsahu vzdelávania, v metódach, v organizácii vyučovania a pod…“

Nepopieram, že v mojich textoch a vystúpeniach zaznieva viac otázok ako návrhov na konkrétne opatrenia. Rád by som však na svoju obhajobu citoval slová spisovateľa Milana Kunderu, ktorý kedysi povedal: „Najdôležitejšie je nájsť tie správne otázky. Keď položíme správne otázky, vždy sa nájde niekto, kto na ne nájde odpovede.” Som presvedčený, že naše školstvo si už dlhší čas nekladie tie správne otázky, preto si myslím, že práve tu treba začať a v tom vidím svoju momentálnu úlohu.

Mimochodom, nedávno som robil pre DOBRÚ ŠKOLU rozhovor s profesorom Branislavom Pupalom a položil som mu podobnú otázku ako položil pán A. mne:

V. Burjan: Vo vašich publikáciách nešetríte kritikou rôznych modelov výchovy a vzdelávania, menej priestoru však venujete formulovaniu pozitívnych princípov, na ktorých by podľa vás mala stáť škola. Mohli by ste aspoň stručne popísať, ako si predstavujete „dobrú školu“?

B. Pupala: Nepovažujem za zmysel svojej práce navrhovať modely školy a byť tak akýmsi predvojom inovátorskej školskej politiky. Chcem otvárať kritické diskurzy, pochybovať a trebárs aj provokovať, aby sme dokázali čítať školskú realitu analyticky a dôsledne teoreticky. Pretože práve takýto pohľad nám otvára oči nad každodennou rutinou, aj nad tlakmi, ktorým podliehame nevedome a živelne.“

Postoj profesora Pupalu je mi blízky a jeho slová môžu slúžiť ako časť mojej odpovede pánovi A. Pridám však aj ďalšie dôvody.

V súčasnosti takmer v celej Európe dominuje neoliberálna ideológia, a to nielen v ekonomike. Preniká do všetkých sfér nášho života, školstvo nevynímajúc. Jedným z jej znakov je prenášanie metód riadenia z ekonomiky a firiem do oblastí, ktoré sú (či mali by byť) vo svojej podstate „neekonomické“. Aj v školstve sa postupne udomácnili rýdzo technokratické a manažérske prístupy. Ministri vidia svoju hlavnú úlohu v úspešnom manažovaní rezortu, v efektívnom narábaní so zdrojmi, v zmenách legislatívy, v tvorbe materiálov a prijímaní opatrení. Obávam sa však, že práve takýto zúžený manažérsky prístup je spoluzodpovedný za našu osudnú „slepotu“ voči najvážnejším problémom súčasnej školy.

Aj preto nepovažujem v tejto chvíli za užitočné stavať sa do pozície akéhosi tieňového ministra a formulovať alternatívne koncepčné dokumenty, návrhy opatrení či postupnosti krokov s časovým harmonogramom. Nechcem byť ďalším manažérom, pretože dnešné problémy školského systému nie sú problémami jeho manažovania. Sú problémami spochybnenej a zneistenej podstaty školy, jej miesta v spoločnosti, jej účelu, cieľov a funkcií, ktoré má v spoločnosti plniť.

Pán A. mi vytkol, že nikde neuvádzam postupnosť krokov vedúcu od A k B. Jedným z dôvodov je aj to, že neexistuje iba B. Budúcnosť školy môže mať aj podobu C, D, E či F. Aby malo zmysel formulovať konkrétne postupnosti krokov, musela by existovať zhoda ohľadom cieľa. A tá neexistuje. V tejto chvíli preto považujem za dôležitejšie poukazovať na to, že stav A je neudržateľný a upriamovať pozornosť verejnosti na možné alternatívy.

Otázka však stojí ešte inak: máme sa vôbec snažiť o celospoločenský konsenzus ohľadom podoby a cieľov štátneho školského systému? Nie sú už štátne školské systémy historicky prekonanou inštitúciou? Sú ešte stále tým najvhodnejším nástrojom na zabezpečenie vzdelanosti občanov alebo sa už naopak stávajú jej prekážkou? Je vôbec v dnešnej postmodernej spoločnosti ešte možné dosiahnuť širšiu zhodu na tom, ako by mali fungovať a o čo by sa mali usilovať všetky (alebo skoro všetky) školy v krajine? A je taká zhoda vôbec žiaduca? Nebolo by rozumnejšie, keby sa časť škôl pretransformovala z modelu A na model B, ďalšia časť na model C, ďalšia na D atď.? Nebolo by prospešnejšie, keby niektoré školy akcentovali kognitívny rozvoj žiakov, iné ich socializáciu, ďalšie prípravu na akademickú dráhu, iné uplatniteľnosť na trhu práce, ešte ďalšie výchovné aspekty a pod.?

Tento text mal byť odpoveďou pánovi A., no nakoniec opäť nastolil viac otázok než odpovedí. Tak mi to odpusťte.


Znovu prosím účastníky diskuse, aby svůj příspěvek začali vždy písmeny QW. V minulém blogu jsme tak hned viděli, kdo diskutuje, aniž dočetl text do konce.