Rozhovor pro časopis Čierna labuť. Je sice z roku 2016, ale v době kronaviru je aktuálnější než dřív.



V akom stave je podľa vás súčasné školstvo?

V zlom. Ale stále viac sa mi zdá, že väčšina školstva vo svete je v zlom stave a u nás to teda nie je žiadna výnimka.

Keď poviete, že školstvo je v zlom stave, čo to konkrétne znamená?

Školy sú tradične veľmi konzervatívne inštitúcie a svet sa začal meniť tak rýchlo, že tieto inštitúcie na to nestíhajú reagovať a sú stále viac odtrhnuté od reality. A to vedie ku rôznym problémom. Niekde školstvo lieta zo strany na stranu a nemá žiadnu koncepciu, v USA zas napríklad testujú ako zbesilí.

Vy ste ale zakladal firmu Scio, ktorá vyrába práve testy a živíte sa tým. Vidíte v testoch zmysel?

Testy majú zmysel najmä vtedy, keď potrebujete rýchlo a efektívne vybrať z veľkého množstva ľudí nejaký menší počet. Keď sa napríklad na právnickú fakultu hlási 3000 uchádzačov a potrebujete vybrať 500, tak test je šikovný nástroj, ktorým to môžete urobiť.

Na vašej novej základnej škole deti na testy nepripravujete. Iným školám ich ale ponúkate. Nie je v tom rozpor?

Mám na to takú metaforu. Doteraz sme vyrábali testy, ktoré v autách testovali splodiny výfukových plynov. Teraz však prechádzame na elektromobily, pri ktorých nemá význam testovať množstvo splodín. Oba prístupy sú o ekológii, tak prečo by na nich nemohla pracovať jedna firma?

Mám tomu rozumieť tak, že testy považujete za nutné zlo, ktoré kvalitná škola nepotrebuje?

To je o tom, čo je pre každého z nás kvalitná škola a vzdelávanie. Určite sa v tom líšime aj my dvaja. Školy, ktoré si od nás tie testy kupujú, si pod kvalitou predstavujú úplne niečo iné, ako my v našej ScioŠkole.

V čom je vaša ScioŠkola iná oproti bežným školám?

Napríklad v tom, že netestujeme. Našou prioritou nie sú akademické vedomosti, či príprava na prijímačky alebo na fungovanie vnútri školského systému. Väčšina škôl totiž funguje v rozpore s výrokom non scholæ sed vitæ, teda nie pre školu, ale pre život sa učíme. Školy dnes pripravujú deti na ďalšiu školu. Na prijímacie skúšky na vyšší stupeň, potom na maturitu, na vysokú školu a na štátnice, po ktorých dostanú titul. Točíme sa v kruhu školstva. V ScioŠkole pripravujeme deti na budúcnosť a na život v skutočnom svete, ktorých ich čaká a ktorý sa, ako sa to javí, stále viac líši od toho, čo sa deje vnútri bežných škôl. Menej teda myslíme na to, aby sme deti pripravili na skúšky a viac sa ich snažíme pripraviť do života.

V jednom rozhovore ste povedali, že školy by ste pokojne zrušili.

Neviem už, v akom kontexte som to povedal. V každom prípade, školy dnes plnia množstvo rôznych funkcií a vzdelávacia je len jedna z mnohých. Ďalšia je výchovná, sociálna a v neposlednom rade strážia deti, keď sú rodičia v práci. Na plnenie vzdelávacej funkcie sú podľa mňa stále menej potrebné školy. Informačných zdrojov je okolo nás dnes tak obrovské množstvo, že keď sa chcete čokoľvek naučiť, tak sa to jednoducho naučíte. Napríklad stále viac detí chodí do prvej triedy a už vie čítať. Majú totiž mobily, na ktorých sa hrajú a keďže chcú vedieť, čo im to tam napíše, postupne sa to naučia. Vyzerá to teda tak, že školu na tieto veci, ktoré sa zdali ako základné, vlastne nepotrebujeme. Samozrejme, je veľa detí, ktoré tie tablety nemá a žije v nepodnetnom prostredí. Pre ne je škola zasa oveľa dôležitejšia, no to je do istej miery sociálny problém. Na to všetko školu potrebujeme – plní výchovné funkcie, deti sa tam učia komunikovať a spolupracovať, ale aj na to, že stráži deti, keď sú rodičia v práci. Na druhej strane, keď dnes hovoríme o škole, sústredíme sa len na jej vzdelávaciu funkciu, čo je ale presne tá funkcia, na ktorú školu vlastne nepotrebujeme.


Nie je to trochu taký mýtus, že deti sa s mobilmi a počítačmi vzdelávajú? Ja väčšinou vidím, ako tam zabíjajú čas a nudu.

IT technológie sú zložitý vzdelávací problém a určite to nie je tak, že sa deti na mobile či tablete len učia. Ale napríklad čítať sa tam naučia alebo sa tam veľa z nich naučí po anglicky. Oni tam hrajú hry, ktoré majú často mnoho prvkov vedúcich k návyku a sú až nebezpečné a škodlivé, ale aj tak sa prostredníctvom nich dokážu niečo naučiť. Keby sme venovali väčšiu pozornosť tomu, aby sa deti cez mobily učili, naučili by sa ešte viac.

Ako by sa deti mohli efektívne vzdelávať napríklad cez internet?

Ja sa na každom podujatí so školákmi pýtam, či niekedy boli na TEDe (prednášky zaujímavých ľudí z celého sveta, ktoré sú dostupné aj na internete). Zatiaľ najlepšiu odpoveď som dostal na súťaži o najaktívnejšieho stredoškoláka, kde bolo asi 50 žiakov a takmer všetci na TEDe boli. Keď sa to isté opýtam pracovníkov vysokých škôl, tak sme na polovici; študentov, tak sme na tretine; ľudí z IT, tak sme na dvoch tretinách a keď sa opýtam učiteľov, tak sme na pätine. Učitelia o TEDe nevedia a nevedia o tom potom ani deti. Deti by sa tam teda možno aj vzdelávali, ale musel by im niekto povedať, že niečo také existuje! Že môžu ísť na TED.com a vidieť najlepšie prednášky, aké na svete kedy boli.

Prečo o tom učitelia nevedia?

Lebo im o tom nikto nepovedal. U učiteľov by stačilo, aby minister vždy prejav zakončil podľa vzoru rímskeho senátora, ktorý každý svoj prejav končil výrokom „ceterum cenzeo…“ – „inak súdim, že Kartágo by malo byť zničené“. Minister by mal povedať: inak súdim, že by ste teraz mali ísť na TED. Keby im to takto párkrát povedal, určite by to urobili. Samozrejme si nerobím ilúzie, že všetky deti začnú chodiť na TED len preto, že im to povedia učitelia, ale niektoré by tam išli. A pre vzdelanosť národa by to malo väčší význam ako maturita či monitoring, ktorý robíte na Slovensku.

K monitoru a maturite sa ešte dostaneme. Je ale úlohou ministra takúto vec učiteľom vôbec hovoriť? Nemyslíte, že učiteľ by mal mať chuť sa ďalej vzdelávať a hľadať sám kanály, kde sa môže niečo naučiť?

Vy hovoríte o ideálnom svete. Napríklad teraz v Česku zavádzame inklúziu na školách, ktorej program počíta s tým, že svet bude ideálny – učitelia ju budú chcieť, budú to vedieť robiť a aj rodičia ju budú chcieť. Ale svet nie je ideálny. Malo by to byť tak, ako hovoríte, ale s tým ja nič nespravím. Môžem akurát tak poradiť ministerke.

Moja otázka smeruje k tomu, akých máme učiteľov. Keď im treba hovoriť zhora, aby išli na TED, tak sami nerobia to, čo chceme od detí – aby sa samé od seba vzdelávali.

Práve tento príklad nie je možno úplne dokonalý, ktorý by ukazoval, že naši učitelia sú nejakí zlí. Ja som sa o TEDe napríklad dozvedel od môjho syna. Ale áno, učitelia ozaj nie sú najkvalitnejší a dlhodobo majú záujem o pedagogické smery tí slabší študenti. Samozrejme sú medzi nimi výnimky, sú ich tisíce. Avšak v Česku je 130-tisíc učiteľov a tí ostatní sú teda priemerní alebo podpriemerní. Je to taká dlhodobá bolesť slovenského aj českého školstva.




Čo by ste navrhovali ako expert v tejto veci urobiť?

V prvom rade – cez pedagogické fakulty cesta nevedie. Tie sa majú už 25 rokov reformovať a síce sa máličko zlepšili, ale ku podstatnej zmene tam nedošlo. Jediná cesta, ktorá sa javí ako schodná na skvalitnenie pedagogického zboru, je pustiť tam ľudí odinakiaľ. Aspoň v Čechách ľudí z iných odborov, ktorí by chceli učiť pribúda. Na Slovensku zas máte Teach For Slovakia a neučiteľ u vás môže aj dva roky učiť, ak mu to povolí riaditeľ. To sa u nás v Čechách nedá a pritom počet ľudí, ktorí by chceli učiť, rastie. Verím tomu, že keby sa pre nich vytvorili podmienky, tak by mohli kvalitu vzdelávania pozdvihnúť. A potom sú tu aj ľudia, ktorí už majú kariéru za sebou, sú takpovediac za vodou a radi by išli do školy, ale nemôžu. Musia ísť na pedagogickú fakultu, kde im nejaký truhlík, ktorý v živote nič poriadne nerobil, bude hovoriť o tom, ako riadiť ľudí v triede.

V ScioŠkole máte učiteľov, ktorí sú kvalifikovaní alebo máte skôr ľudí z praxe?

Máme na učiteľov iné požiadavky ako to, čo sa učia na pedagogickej fakulte. Vyberáme ľudí a až potom zisťujeme, či náhodou nemajú pedagogické vzdelanie, čo našťastie dosť veľa z nich má. Pretože na to, aby sme mohli fungovať, potrebujeme určité percento zamestnancov s pedagogickým vzdelaním. Nie je to však pre nás rozhodujúce.

Čo je potom úlohou štátu v oblasti vzdelávania, keď tvrdíte, že je najlepšie, keď doňho čo najmenej vstupuje?

To je veľmi zložitá otázka. Úlohou štátu by malo byť najmä to, mať jasno v tom, čo je jeho úlohou. Pokiaľ v tom nemá jasno, tak je to ťažké. Ja si tu netrúfam hovoriť, aké sú úlohy štátu v oblasti vzdelávania. Myslím si však, že vo Fínsku ho štát môže regulovať, zatiaľ, čo u nás by ho mal regulovať čo najmenej. Nevstupovať do vzdelávania vôbec by tiež nebolo dobré, lebo sociálne otázky bude vždy musieť riešiť štát. Nikto nebude financovať vzdelávanie detí vo vylúčených komunitách či kultúrne zaostalých detí. To musí robiť štát. Ale mal by oveľa menej regulovať. Mal by sa starať o problémy, ktoré nedokáže riešiť nikto iný a inak dať väčší priestor školám, učiteľom, rodičom, aby mohli vzdelávať. Ten problém školstva, na ktorom sme začali, tkvie v tom, že školy sú stále sústredené na svoju vzdelávaciu úlohu. No ani tú nevedia riešiť správne, lebo sú vždy akoby krok za svetom a ako sa dianie zrýchľuje, tak sa mu stále viac vzďaľujú. Kým totiž zmena prejde cez systém regulácií do škôl, už je medzičasom potrebné niečo iné. Je teda potrebné zrušiť systém regulácií a nechať školy, aby si mohli samé povedať, čo budú robiť.

Tu by som sa ale vrátil k TEDu a učiteľom. Na jednej strane chceme dať školám slobodu, ale zároveň im musíme cez ministra odkazovať, aby sa vzdelávali na TEDe. Zvládli by tú slobodu? Nevylučuje sa to?

Odporúčanie s TEDom nie je žiadna regulácia, ale dobrá rada. Ak chcete dať ľuďom slobodu, tak im musíte dať nejakú zodpovednosť, ale vytvoriť im aj podporu. Mali sme tu pred desiatimi rokmi reformu kurikula, ktorá dala školám a učiteľom väčšiu slobodu, ale len s veľmi chabou podporou. Veľa učiteľom sa v nej utopilo a slobodu vlastne vôbec nevyužili. My v ScioŠkolách máme vzdelávací program, kde je napísané, že jeho výstupy sú síce záväzné, ale až po piatom ročníku. Nemáme tam teda, že toto budú vedieť po prvom, toto po druhom a toto až po piatom ročníku. Mali sme na škole inšpekciu a tú to veľmi prekvapilo, lebo sme boli prví, kto túto možnosť využil. Tá možnosť tu už dlho je, ale nikto ju nevyužil, pretože školám v tom nikto nepomohol a nikto im to nevysvetlil.

Nie je to aj o tom, že inšpekcie vzbudzujú v školách obrovský strach?

Jasné, školy sú bojácne. Ale zas je to o spomínanej podpore. Keby im niekto dal dôveru a podporu, tak by ich zbavoval toho strachu. Chcem, aby sa školy stali odvážnymi, tak ich v tom musím podporiť a strach odbúrať.

Na Slovensku často strach vzniká aj od rodičov. Jeden riaditeľ mi hovoril, že na neho tlačia rodičia, ktorí chcú jednoducho klasickú školu, ktorú oni sami vychodili.

To je pravda. Aj ja často hovorím, že najväčšou prekážkou v rozvoji školstva sú rodičia, nie štát. Je to dané jednoducho tým, že rodičia vychodili istú školu a nevedia si predstaviť, že škola ich detí by bola iná. A navyše majú dojem, že ich vzdelanie je správne a vedia všetko, čo by potrebovali vedieť. Len málo z nás si pripúšťa, že by sme mali vedieť niečo iné a to, čo by sme potrebovali, vlastne nevieme. Rodičia teda tlačia na to, aby škola bola taká, aká bola za ich detstva a jediná vec, ktorá sa dá v tomto smere robiť, je vzdelávanie rodičov. Hovoriť im o tom, že školy môžu vyzerať inak a čo má byť ich cieľom. Napríklad aj tá kurikulárna reforma nebola vôbec rodičom vysvetlená. To je to, čo by mal robiť štát. Nie regulovať, ale vysvetľovať rodičom, akú majú chcieť školu. Urobiť osvetovú kampaň napríklad za sto miliónov korún, ktorá prevalcuje celú republiku a všetci to budú vedieť by stálo jedno promile rozpočtu ministerstva školstva. Je to teda zanedbateľná čiastka a vedeli by sme tak presvedčiť veľkú časť rodičov, že majú od škôl chcieť niečo iné. Nie dokázať riešiť kvadratické rovnice, ale vedieť komunikovať, učiť sa, kriticky uvažovať a tak ďalej. Že to zaistí ich deťom úspešný a spokojný život a nie to, či budú mať jednotky alebo dvojky. Nikto iný ako štát ale na takúto kampaň nemá peniaze.




Reformátori školstva často hovoria, že škola nevie, ako bude vyzerať svet za dvadsať rokov. Čo má teda deti učiť, aby to bolo pre ne užitočné?

To je otázka, ktorú sme si kládli aj my v Scio. Síce nevieme, čo bude, ale vieme, že svet bude plný zmien. Deti teda musíme pripraviť na zmenu. To má dve základné roviny – prvá je postojová, kedy sa naučím, že zmena je výzva a nie hrozba. Modifikoval som na to jedno čínske príslovie, ktoré hovorí, že keď sa blíži búrka, niektorí stavajú hradby a niektorí veterné mlyny. Musíme deti naučiť, aby stavali veterné mlyny. A druhá vec, ktorá sa vždy spája so zmenou je, že prídu nové veci a budeme sa ich musieť naučiť. Deti sa teda musia naučiť sa učiť – študijnú autonómiu. A keď sa chcete naučiť učiť, musíte k tomu mať nejaké nástroje ako vedieť čítať a písať, vyhľadávať na internete, pracovať s informačnými technológiami, využívať vzdelávacie zdroje ako je TED, vedieť anglicky a podobne. Musíte mať aj nejaké základné znalosti, lebo keď sa chcete učiť chémiu, potrebujete vedieť, že nejaká chémia existuje, čo sú to atómy a molekuly a že existuje zákon zachovania energie. Už ale nepotrebujete vedieť, čo sú to alkeny, poznať oxidačno-redukčnú rovnicu či ako sa meria pH. To sa už budete vedieť naučiť, keď to budete potrebovať.

Škola by teda mala pripravovať deti na život. Je tu ale druhá vetva, ktorú reprezentuje rakúsky filozof Konrad Liessmann, ktorý hovorí, že škola by mala byť práve miestom, kde sa deti učia neužitočné veci práve preto, aby sa u nich rozvinuli určité schopnosti.

Liessmann ale nenavrhuje žiadne riešenie, len sa vracia do minulosti a hovorí o elitnom vzdelávaní. Hovorí o univerzite z polovice minulého storočia, kedy na vysokú školu chodilo päť percent najlepších z ročníka, ktorí sa tam pripravovali na vedeckú dráhu. My sme však túto predstavu o akademickej kariére preniesli na celé vzdelávanie. Deti na základnej škole sa učia Faradayove zákony. Naozaj nerozumiem, načo je to dobré. Nikto ich inak poriadne neovláda, lebo to reálne nikto nepotrebuje. Rozumiem, že by tie zákony mohli byť užitočné v tom, že sa pri nich učím abstraktnému uvažovaniu, zákonitostiam sveta a fyziky. Bohužiaľ k tomu však väčšina hodín z fyziky a matematiky vôbec nesmeruje. Deti sa väčšinou naučia nejakú poučku, ale v skutočnosti jej vôbec nerozumejú. To teda nemá žiaden zmysel. Mimochodom, ešte Komenský hovoril: „Kto nedbá, aby bol učený, toho budeš márne učiť, pokiaľ uňho nevzbudíš vrelý záujem o učenie.“ Prebudiť vrelý záujem nie je ale tak úplne ľahké a pokiaľ to musíte robiť s vecami, ktoré nie sú zo sveta detí, ako napríklad Faradayove zákony, je to takmer nemožné.

Považujete vyučovanie prírodných vied za mrhanie časom?

Deti pochopia, a to pomerne skoro, že učiť sa matematiku je vlastne úplne neužitočné, odkedy v nej prekročím nejakú reálne nízku úroveň. Napríklad Pytagorova veta je v praxi úplne neužitočná. Ja som vyštudovaný matematik a v živote som ju na nič nepoužil. Deti ale dokážu pochopiť, že učiť sa tieto veci môže byť zaujímavé a rozvíja to logické myslenie. Veria tomu však len dovtedy, kým to naozaj rozvíja ich myslenie. Akonáhle po nich chcem, aby sa učili nejaké poučky alebo vzorce, pochopia, že im to na nič nie je a logické myslenie im to nerozvíja. Liessmannova predstava o učení sa neužitočným veciam je pomýlená v tom, že reálne na školách takéto učenie nič nerozvíja. Otázne tiež je, aká časť populácie by sa mala pripravovať na vedeckú dráhu. To on vôbec nerieši.




Náš bývalý minister školstva sa pokúšal presadiť matematiku ako povinný predmet práve s tým argumentom, že pomáha rozvíjať logické myslenie.

Ale ona to na našich školách nerobí! To je práve ten problém. Často si tu predstavujeme ideálny svet, ale keď si zoberiete desaťtisíc učiteľov matematiky, tak len zhruba tisíc dokáže tú matematiku učiť tak, aby to aj reálne rozvíjalo logické myslenie detí. Pokiaľ tých zvyšných 9-tisíc neviete preškoliť, vymeniť, naučiť ich to tak, aby to dokázali, tak tá povinná matematika bude len škodiť.

Ste zakladateľom elitného pražského gymnázia PORG. Aký je rozdiel medzi PORGom a ScioŠkolou?

Základný rozdiel je, že PORG bol od začiatku v podstate výkonová škola. Bola zameraná na to, aby sa tam deti od začiatku veľmi veľa naučili. Zo 120 prihlásených sa prijímalo len 20 najlepších. ScioŠkola je naopak nevýkonová škola, ktorá je zameraná na to, aby deti viedli plnohodnotné životy, čo je trochu iné ako úspešné životy. Úspech je dnes často zamieňaný s peniazmi, s tým, že idem na nejakú dobrú zahraničnú strednú školu, potom na Harvard a potom zarábať veľké peniaze niekde v korporácii. K tomu trošičku smeroval ten PORG. ScioŠkola je o tom, že si deti majú nájsť svoje miesto vo svete, byť užitočný a viesť plnohodnotný život. Keď máme napríklad viac záujemcov ako miest, tak žrebujeme.

V ScioŠkolách máte zmiešané ročníky. Je možné, aby sa 6-ročné dieťa učilo spolu s 10-ročným, keď sú rozdielne a majú aj iné akademické vedomosti?

A vy sa neučíte s deťmi? Táto otázka vychádza z predstavy, že výučba prebieha frontálne a všetky deti tam majú tie isté roly. Ono to ale pokojne môže prebiehať tak, že tie staršie deti tam spolupracujú s menšími na nejakom projekte a pokojne sa tam nemusia samé naučiť nič nové z akademických vedomostí, ale naučia sa, ako spolupracovať s mladšími, ako tie malé deti rozmýšľajú, aké to bude, keď raz budú rodičmi alebo podobne. Môže to teda mať úplne iné prínosy.

To ale predpokladá, že učiteľ tam nemá ústrednú rolu.

Určite nie, my učiteľov nemáme, máme len sprievodcov.

Ste veľkým kritikom štátnych maturitných skúšok. Ako by sme potom ale mali hodnotiť, ako deti absolvovali strednú školu?

Myslím, že ak by sme maturitu zrušili, nič by sa vlastne nestalo. Sú krajiny, kde sa stredná škola končí jednoducho posledným ročníkom. Ak by sme ale niečo mali na maturite meniť, tak by mala existovať takzvaná minimálna stredoškolská skúška, ktorá overuje ozajstné základné minimum. Z matematiky by som napríklad chcel, aby vedeli trojčlenku, percentá a čítať grafy. Museli by to ale naozaj vedieť, teda neprešli by s 33-percentami, ale iba 80-percentami správnych odpovedí. Ostatné by som nechal na samotných školách, nech ukončujú štúdium ako chcú, nech robia slávnosti alebo posadia deti na hodinu do mraveniska a nechajú ich tam, ako to robia Indiáni (smiech). Ten svet, ktorý sa na nás valí, bude svet plný zmien. V Česku hovoríme – nedávaj všetky vajíčka do jedného košíka. Diverzita nás ochráni a nie, keď budú všetci vedieť riešiť kvadratické rovnice, ale nikto si nebude vedieť poradiť napríklad s mravcami či založiť oheň. Čím je väčšia diverzita aj vo vzdelávaní, tým je to pre celú spoločnosť lepšie.

Na Slovensku je argumentom pre zachovanie maturít, že sa na základe toho dá porovnávať kvalita škôl. Je to argument, ktorý hovorí v ich prospech? Ako ich inak porovnáme?

Nie je. Porovnávanie kvality škôl je posadnutosťou vo väčšine z nás. Vy máte tri deti, porovnávali ste nejako ich vzdelávanie? Načo vám to bude? To sa v podstate ani nedá poriadne porovnávať. Veď sa nedajú porovnávať ani všetky autá, lebo jedno sa hodí do terénu, iné zas do mesta. Naopak, porovnávanie je veľmi škodlivé, lebo potom sústredíte všetku svoju pozornosť na veci, ktoré meriate a ujde vám všetko ostatné, čo sa merať nedá.

Na Slovensku je veľkou témou výška platov učiteľov. Myslíte si, že zvýšenie platov pomôže školstvu?

Určite, niet pochýb o tom, že učitelia majú trestuhodne nízke platy a je to zdrojom ich nízkej kvality. Problém ale je v tom, že sa volá po plošnom zvýšení platov, čo je veľmi nesprávne. Dobrí učitelia by mali mať platy trojnásobné, zlí učitelia by nemali mať platy žiadne a mali by odísť. Mimochodom, keby sa to tak urobilo, zmenšil sa počet učiteľov o tých zlých a ušetrené peniaze by sa pridali tým dobrým, dali by sa platy zvýšiť pomerne rýchlo a efektívne.

Kto by ale určil, ktorý učiteľ je ten dobrý?

Nech by to určil riaditeľ. Viem, že tu príde námietka, že si tam riaditelia budú držať kamarátov, ale verím tomu, že v 80-percentách by rozhodli správne. To by poviedlo k výraznému zlepšeniu a v porovnaní so súčasným stavom, kedy riaditeľ tak či tak rozhoduje o tom, koho na školu prijme, by sa toho až tak veľa nezmenilo.

Keby ste boli minister školstva, aký by bol váš prvý krok?

Uvoľňoval by som predpisy a všade by som hovoril: A inak súdim, že sú aj iné vzdelávacie zdroje ako škola. A premenoval by som ministerstvo školstva na ministerstvo vzdelávania. Teraz to totiž pôsobí, že nám ide o školstvo, ale nám nejde o školstvo, ale o vzdelávanie detí aj celého národa. Ak to budeme vedieť aj bez školstva, tak to spravme aj bez školstva. Má sa to volať ministerstvo vzdelávania, aby bolo jasné, čo je cieľom a aby sme pochopili, že to vzdelávanie sa stále menej odohráva v školách.